×
V roku 1494 začal Leonardo da Vinci maľovať obraz, ktorý dnes patrí medzi najslávnejšie umelecké diela na svete.
Giorgio Vasari o ňom rozpráva nasledujúci príbeh: Predstavený kláštora, v ktorom umelec pracoval, naliehal na da Vinciho, aby obraz dokončil. Bolo mu divné, že maliar polovicu dňa len premýšľa. Nechápal, prečo je da Vinci zdanlivo nečinný, prečo svoje dielo nedokončuje. Da Vinci mu vysvetlil, že na jeho obraze stále chýbajú dve tváre. Jedna patrila Kristovi. Nechcel hľadať pozemský model, ale zároveň neveril, že jeho vlastná predstavivosť dokáže zachytiť tvár vteleného Boha. Druhou tvárou, o ktorej premýšľal, bola Judášova.
Ide o slávny obraz Posledná večera, na ktorom je Ježiš zobrazený so svojimi dvanástimi učeníkmi. Ako by ste namaľovali Ježiša vy? Usmieval by sa? Bol by šarmantný a vznešený? Alebo by bol ustarostený a vážny?
Bolo to posledné stretnutie Ježiša s učeníkmi. Učeníci sa akurát hádali, ktorý z nich je najdôležitejší. Ježiš náhle vstal a začal im umývať nohy. V tej dobe bolo zvykom pred jedlom sa umyť. Prach a špina, ktoré priniesli zvonku, nemali pri stole miesto. Ježiš, Majster, sa ponížil, a umyl im nohy! „Vy ma nazývate Učiteľ a Pán, a dobre hovoríte, lebo to som. Keď som vám teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy, aj vy si máte navzájom umývať nohy.“ (Ján 13,13.14) Ježiš, Syn Boží, prišiel na svet, aby slúžil.
Predstavujem si, ako v miestnosti náhle zavládlo ticho. Učeníci sa zahanbili. Všetci pochopili, čo tým Ježiš myslel. A Ježiš pokračoval. Nešlo mu len o to, aby svojich učeníkov napomenul, ale chcel im povedať niečo oveľa dôležitejšie. „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nebude hladovať a kto verí vo mňa, nebude smädný. Nikdy.“ (Ján 6,35) Tým, že svojim učeníkom umyl nohy, Ježiš jasne ukázal, že neprišiel na zem, aby si nechal slúžiť.
Prišiel, aby ich očistil a zachránil. Keď sa znova posadil za stôl a začal lámať chlieb, povedal slová, ktoré si kresťania pripomínajú dodnes: „Toto je moje telo, ktoré sa za vás vydáva. Toto robte na moju pamiatku.“ (Prvý list Korinťanom 11,24)
Potom vzal kalich a povedal: „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi. Toto robte, kedykoľvek ho budete piť, na moju pamiatku!“ (Prvý list Korinťanom 11,25) Pri tejto večeri Ježiš predpovedal svoju smrť. Len o pár hodín neskôr bol zatknutý a odsúdený.
Keď dnes slávime Večeru Pánovu, zvestujeme nielen Ježišovu smrť, ale hlavne jeho vzkriesenie – jeho víťazstvo nad smrťou. Večera Pánova nie je mystický obrad; skôr výročie, pravidelná pripomienka Ježišovej ponuky. Pri nej si pripomíname, že Ježiš je naším Majstrom a Pánom, ktorému nevadí robiť pre naše spasenie prácu sluhu. Ani my by sme sa nemali brániť tomu, keď treba niekomu poslúžiť.
Službou druhým vyjadrujeme vďačnosť za to, čo pre nás Ježiš urobil. Keď sme ochotní pomáhať druhým bez ohľadu na naše vlastné postavenie, nasledujeme Ježišov príklad a vyznávame ho ako svojho Pána a Učiteľa. Ježiš to vyjadril slovami: „Podľa toho všetci spoznajú, že ste moji učeníci, ak budete mať lásku jeden k druhému.“ (Ján 13,35) Aký to človek, že sa ponížil až na smrť na kríži! Aký to Boh, ktorý vo svojom ponížení nemyslí na nič iné, než na záchranu svojho stvorenia!
Ježiš chce, aby sme si stále pripomínali jeho ponuku, že každý, kto v neho verí a nechá sa ním zachrániť, bude zachránený. Táto ponuka platí aj dnes. Keď slávime Večeru Pánovu, uvedomujeme si, že sme stále plní špiny a nečistoty. Ale svoju pýchu, sebectvo a nenávistné myšlienky o druhých môžeme priniesť Ježišovi, aby to z nás zmyl. Večera Pánova, ktorú Ježiš ustanovil, nás chce povzbudiť, aby sme sa chytili jeho ruky. Aby sme prijali jeho záchranu. Aby sme uznali, že za nás zomrel.
Leonardovi da Vincimu trvalo päť rokov, kým dokončil obraz Posledná večera. Ako by som namaľoval Ježiša ja? Budem si to musieť ešte premyslieť. Ale teším sa na chvíľu, keď sa Ježiš vráti a ja uvidím jeho skutočnú tvár.
Biblické texty k ďalšiemu štúdiu:
Matúš 26,17–30; Marek 12,12–26; Lukáš 22,7–27; Ján 6,48–63; 13,1–17; Prvý list Korinťanom 10,16.17; 11,23–30; Zjavenie Jána 3,20
